Trnavská univerzita v Trnave - Filozoficka fakulta Acta Philosophica Tyrnaviensia 16 -

Popis produktu

Predkladaných sedmoro štúdií upriamuje pozornosť na skúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku. Uvažovať o filozofii ako terapii nie je celkom obvyklé. A to ani medzi filozofmi, ani v podstatne terapeutickejších vodách ľudského snaženia. Je to možno preto, že pre časť filozofov je filozofické skúmanie skôr riešením teoretických a osobnostne nezaťažených problémov (ako sú pravda, dobro a krása, večné a od psychična či subjektivity nezávislé zákonitosti univerza), prípadne – pre inú časť priaznivcov lásky k múdrosti – je filozofia spätá najmä s hodnotami, etikou a mravným konaním uplatňovaným v tak individuálnom, ako i spoločenskom správaní. Uvažovanie o terapeutickom ponímaní filozofie akoby evokovalo v ušiach filozofov ťažko akceptovateľný fakt, že filozofia má čo do činenia i s problémami, ktoré niektorý filozof vníma ako svoje osobné, prípadne, že filozofi samotní sú potenciálnymi adeptmi terapeutického intervenovania. Nedôvera k takto stanovenému problému však nepochádza len zo strany filozofov. Práve naopak. Rovnako dotknutí sa pri úvahe o terapeutickom účinku filozofie môžu cítiť psychológovia, psychoterapeuti či iní liečitelia telesných či psychických, ba i sociálnych neduhov človeka a pri tomto pocite budú (nie neoprávnene) poukazovať na zväčša teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania voči ich metódou a výcvikom nesmierne prepracovanému a značne kontrolovanému úsiliu. Napriek tomu, a či práve preto, sme si ako predmet nášho skúmania zvolili práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu človeka k svetu i sebe samému. Nazdávame sa totiž, že každá nevyriešená otázka (a filozofická par excellence) je človekom vnímaná ako problém, ktorý, pokiaľ je subjektívne vnímaný ako vážny (existenciálne, axiologicky, epistemicky, teologicky...), si vyžaduje od subjektu jeho zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede zväčša pôsobí na človeka neurotizujúco a i preto hľadanie odpovedí a riešenia pálčivých existenciálnych otázok plní tak trochu aj funkciu terapeutickej intervencie. V tomto najširšom slova zmysle možno preto všetko filozofické skúmanie chápať najmä ako antický ideál starostlivosti o dušu, či hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Takéto chápanie filozofie ako terapie je stredobodom filozofického skúmania už oddávna. Možno sa s ním stretnúť pri zrode antického filozofovania, keď napr. Sokrates považuje celé filozofické úsilie práve za formovanie a staranie sa o seba samého – epimeleisthai sauton – staranie sa o svoje záležitosti. Ale nielen Sokrates či Platón, títo psychagogicky orientovaní myslitelia, ale i rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci hľadajúci blaženosť v hedoné či apatheii a ataraxii sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym filozofickým životným postojom. Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristická pre antický svet prekypo