Alžbeta Hulová: Spoveď jedného dievčaťa

Popis produktu

Život máva často aj tienisté stránky a šestnásťročná Nela Hazlingerová o tom vie svoje. Svojráznym – a dosť nerozumným – spôsobom sa pokúša vyrovnať so smrťou milovaného otca a neskôr i s nevlastným otcom-alkoholikom, vďaka ktorému je u nich domáce násilie takmer na dennom poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam i stresu z nástupu do prvého ročníka na strednej škole sa však snaží žiť životom normálneho dospievajúceho dievčaťa s normálnymi problémami. Zmena k lepšiemu nastane, keď medzi novými spolužiakmi nájde spriaznenú dušu – záhadného Erika s krásnymi očami a trpkými spomienkami. Je to práve on, kto odhalí jej najväčšie tajomstvo...

Ráno som sa čo najrýchlejšie pratala z domu, aby som sa náhodou nestretla s ďalšími obyvateľmi. Ani na jedného som po včerajšku nemala náladu. Aj na Tiu som bola dosť naštvaná a jej pokusy o rozhovor stroskotali. Autobus meškal. Keď sme vystúpili, obe sme sa rozbehli, nemuseli sme si nič vravieť. Ani jedna z nás nestála o to, aby ju triedna pred všetkými ponížila za neskorý príchod. Mali sme šťastie. Červené a zadychčané sme vbehli do triedy pár sekúnd predtým, ako sa vo dverách mihol oranžovo-modrý záblesk. Kútikom oka som zbadala čiernu postavu v zadnej lavici a pousmiala som sa. Takže dnes prišiel načas. „Dobré ráno, študenti,“ povedala učiteľka a postavila sa za katedru. Tá jej formálnosť mi príšerne prekážala. „Ako som vám sľúbila, vypracovala som zasadací poriadok. Ticho!“ skríkla, lebo po tomto oznámení sa strhlo nespokojné mrmlanie. Najhlasnejšie bolo v chalanských laviciach. „Ticho!“ zopakovala a potom z náprsného vrecka vybrala poskladaný papier. Rozložila ho a zvučným hlasom prečítala mená. „Kuzmányiová, Fabiánová,“ vyhlásila a šľachovitou rukou ukázala na prvú lavicu pred sebou. Tia si vzala zo zeme tašku, a keď prechádzala okolo mňa, obzerala som sa po triede, aby som zistila, kto je jej nová spolusediaca. Žiadne z dievčat, s ktorými sme sa včera zoznámili, sa nezdvíhalo, zato jedna z tých, čo sa s nami hádali o lavicu, tá menšia, s hrmotom vstala a odpochodovala pred tabuľu. Zarazene som na ňu zízala a potom mi zaplo – Fabiánová, to je tá baba s dvojfarebným účesom. Chúďa Tia. Vlastne, mala by som skôr ľutovať tú druhú. Mať Tiu za nepriateľku sa nevypláca. Profesorka prečítala ďalšiu dvojicu mien – Nerádová, Kamenický – a tak som sa aj ja musela pobrať z miesta. Bez záujmu som sledovala, ako si do prázdnej lavice sadá vysoký chalan s hnedými, fakt veľmi kučeravými vlasmi, a vedľa neho Peťa, ktorá si v kuse poťahovala záhyby dlhej sukne, tentoraz jasnofialovej. S Tiou sme si vymieňali namrzené pohľady. Nastal ruch, decká sa s fučaním a tichým nadávaním premiestňovali po triede. Trochu mi unikal zmysel toho všetkého. Zasadací poriadok som dosiaľ vnímala ako formu trestu, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa dá využiť aj ako preventívne opatrenie. Aj tak sa ešte nepoznáme, tak načo je to dobré? „A posledná lavica,“ prebral ma z driemot hlas, ktorý som pomaly, ale isto začínala nenávidieť, „H